Dnes som si spomenul, že som kedysi dávno začal písať tento blog. A že som si dal tuším 30-dňovú výzvu napísať niečo každý deň. V ktorej som očividne zlyhal. Je to však zlé?
FollowDeň šesťnásty – Vytrvalosť
Vytrvalosť je charakterová vlastnosť. Pestuje sa rovnako ako každá iná, a je nevyhnutným predpokladom na to, aby človek dosiahol to, čo chce. Silnejšia od nej je už len sila zámeru, ktorá človeku dodáva smer.
Na to, aby sme ju získali, treba začať trénovať. Nie však zhurta, ale krok po kroku. Pretože by sa mohlo stať, že Pokračovať v čítaní
Deň pätnásty – Chcem vs. chcel by som
Počas svojich prednášok a práce s ľudmi si všímam, že majú jeden spoločný problém. Chcú to, potom ono, a potom ešte ďalšiu vec. Ale reálne nič z toho nikdy nezískajú alebo nedosiahnu. Pritom však neprestávajú dúfať, že to raz niekedy príde. A ono to stále neprichádza a neprichádza, až príde rezignácia a nakoniec depresia…
Pritom problém je len v jednom malom detaile, ktorý si skoro nikto z nich neuvedomuje. Pokračovať v čítaní
Deň štrnásty – ukončenie transformácie
Dnes je veľmi významný deň. Po takmer 2 rokoch transformácie nielenže konečne viem, čo chcem robiť, ale idem aj rovno do toho. Nech sa deje čo sa deje. Už teraz ale viem, že to bude stáť za to.
Musím sa poďakovať Andymu Winsonovi za tú prácu, ktorú odviedol nielen na mne za posledného pol roka. Pokračovať v čítaní
Deň trinásty – ako zvládať ťažké situácie
Každý z nás to už aspoň raz zažil. Ťažká životná situácia, ktorá nám nedá spať, a ktorá nás ťaží tak, že nám ani nedá žiť. A nám nezostáva nič iné, iba sa s ňou vysporiadať. Môže to byť napr. smrť rodičov, strata dôvery vo vzťahu, podvod od najlepšieho kamaráta, … Zoznam je dlhý. Takisto to, čo je pre niekoho zložitá a ťažká situácia, môže byť pre niekoho iného triviálna situácia. Nie sme však všetci majstri sveta, a preto je vhodné si povedať niečo o tom, ako takéto situácie riešiť bez ujmy na psychike, a v rozumnom čase. Pokračovať v čítaní
Deň dvanásty – ciele a cieľavedomosť
Každý z nás si aspoň raz za čas stanovuje ciele. Dôvodov je milión, ale spája ich jedna vec – potreba dosiahnuť nejaký úžitok. Väčšina ľudí však ide na to úplne zle. Stanovia si ciele, pričom nevedia, že si vlastne cieľ nestanovili, ale si len zaželali, aby sa niečo neurčité stalo alebo udialo. A potom sa čudujú, prečo majú takú smolu, keď sa im nič nedarí dosiahnuť. Pokračovať v čítaní
Den jedenásty – o dospelosti
Minule som začul diskusiu dvoch mladých ľudí o dospelosti. Vzhľadom na ich vek bolo celkom pochopiteľné, že si s tým spájali 18 rokov a možnosť robiť si, čo chcú. Takí sme predsa raz boli všetci 🙂 Čo ma však neskôr zarazilo, bolo to, že väčšina ľudí v tom ostane aj po zvyšok svojho života. A potom si tým len zbytočne spôsobujú problémy a trápenie. Dospelosť však nie je o tom, že máme 18 rokov. Pokračovať v čítaní
Deň desiaty – Ako bolo v Rusku – 3. časť
Keď sme prichádzali konečne do Jekaterinburgu, sledovali sme, kedy príde hranica Európy a Ázie. Čakali sme majestátne uralské hory, kde bude vysekaný priechod pre legendárnu Magistrálu, ale bolo tam niečo iné. Trať totiž ide cez jedno z najnižších miest v celom pohorí, takže kopce tam ako keby ani neboli, a naokolo boli len nevýrazné lesy, takmer na rovine. Keby nám domáci nepovedali, že toto je ono, tak by sme si to ani nevšimli… Zato sme si to však vynahradili neskôr v okolí Jekaterinburgu, kde sme išli na výlet za euroázijskými monumentmi. Pokračovať v čítaní
Deň deviaty – Ako bolo v Rusku – 2. časť
Po nastúpení do vlaku v Moskve sme cestovali 33 hodín do Jekaterinburgu. Zdá sa to byť dlho, ale pre Rusov je to úplne malá vzdialenosť. Asi ako u nás cesta z Bratislavy do Trnavy. Nám to tiež ubehlo veľmi rýchlo – jednak preto, lebo celý prvý deň sme chytali kultúrne šoky, poväčšinou pozitívne, a jednak aj preto, lebo s Rusmi bola vo vlaku zábava. Nemuseli ste s nimi práve hovoriť, stačilo ich iba pozorovať, čo robia, a hneď zistíte, že videá na YouTube v štýle „only in Russia“ nie sú zrovna raritou. Pokračovať v čítaní
Deň ôsmy – Ako bolo v Rusku – 1. časť
Zhruba pred mesiacom som sa vrátil z výletu do Ruska. Išlo sa vlakom cez Transsibírsku magistrálu – od Moskvy po Vladivostok – a potom, aby sa nepovedalo, až do čínskeho Pekingu. Celkovo vyše 11 000 km, ak nepočítam lietadlo. Príprava paradoxne netrvala dlho, celé sa to dalo zorganizovať po večeroch menej ako za týždeň. Pred cestou som odfiltroval všetku propagandu z našich médií, a snažil sa sústrediť len na cestopisy. Pretože len tam človek nájde, ako popri pamiatkach zažiť tú skutočnú domácu atmosféru. A najmä stratí všetky predsudky, ktoré mu spoločnosť stihla medzičasom namasírovať do hlavy.
Začali sme v Moskve, ale neohriali sme sa tam dlho, lebo to bola tá najnudnejšia časť. To čo nás neskutočne prekvapilo, začalo až pri nástupe do vlaku. Pokračovať v čítaní